Výber hodiniek

　　Hodinky, ktoré ma sprevádzali 7 rokov,Rolexsa stratili pri náhlej nehode. Skutočne, až keď niečo stratíte, viete, ako si to vážiť; ach, aké bolestivé uvedomenie!

　　S hodinkami sa spája toľko spomienok a príbehov. Hodinky Rolex, ktoré ma sprevádzali 7 rokov, zaznamenali mnohé z mojich mladíckych a krásnych chvíľ, pričom boli svedkami priateľstiev, lásky a rodinných pút. Ale čím dlhšie niečo máte, tým ľahšie je ignorovať jeho prítomnosť; to je niečo, čo musíte priznať.

　　Počas jedného obyčajného dňa som s niekoľkými priateľmi plánoval výlet na vidiek; už len pomyslenie na to bolo veľmi príjemné, takže som ochotne súhlasil. Na čas som nebral ohľad, keďže som ani nepozrel na Rolex na svojom zápästí. Pôsobili ako obyčajný doplnok. Dohodli sme sa na mieste stretnutia a naša skupina vyrazila vo výbornej nálade. Počas jazdy autom sme sa rozprávali, stratili sme pojem o čase a zdalo sa, že sme do nášho cieľa, na vidiek ——, dorazili ani sme sa nenazdali.

　　Musím povedať, že scenéria na vidieku bola veľmi svieža a krásna, mala v sebe viac ducha a menej márnivosti ako rušné mesto. Naša skupina sa smiala a rozprávala, dokonca sme si urobili grilovačku. Skrátka, mali sme sa úžasne. Neskôr niekto navrhol, aby sme sa išli okúpať v rieke, pretože voda v malom vidieckom potoku bola veľmi čistá a priezračná. Všetci návrh privítali, tak sme sa všetci vyzliekli do spodnej bielizne a skočili do rieky, a ja som nebol výnimkou.

　　Kedy dokáže človek najľahšie na všetko zabudnúť a ignorovať vonkajšie rušivé vplyvy? Možno len vtedy, keď sa dobre zabáva. Naša skupina sa hrala veľmi uvoľnene, až kým sa nezačalo stmievať, a až vtedy sme vyšli na breh. Keď som bol na brehu, cítil som sa trochu nesvoj, hoci som nevedel povedať prečo. Priatelia ma súrili, aby som si pohol, takže som nemal čas príliš premýšľať a hneď ako sme nastúpili do auta, odišli sme.

　　V aute som mal konečne čas zamyslieť sa nad tým, prečo som sa cítil nesvoj. Zdvihol som ruku, aby som skontroloval čas, a zrazu som si uvedomil, že moje Rolex sú preč! Preboha, kedy sa stratili? Kde spadli? Hlavou mi prebehla séria otázok, čo spôsobilo, že môj mozog na chvíľu vypovedal službu. Povedal som priateľom o stratenej hodinkách a všetci sme sa zhodli, že museli spadnúť do rieky, keď sme sa kúpali. Hoci som si to myslel aj ja, stále som dúfal, že som si hodinky nevzal a nechal som ich doma.

　　Realita je vždy krutá; hodinky boli skutočne stratené a ja som upadol do dlhého obdobia ľútosti. Nie je to len ľútosť nad stratou, ale preto, že som ich kedysi vlastnil a nevedel som si ich vážiť. Keby len – ale žiadne „keby“ neexistuje. Ak máte na zápästí hodinky, ktoré vás dlho sprevádzali, musíte si ich vážiť. VezmiteHodinkya venujte svoj vlastný čas starostlivosti o ne.